Habermas versus Heidegger

Heidegger = Fascinácia zlomovou situáciou ako prvá axióma objektivity

Gunter Figal v Úvode do Heideggera na strane 113 vysvetľuje: “Keď Heidegger na začiatku píše, že ‘súčasné dianie’ pre neho zostáva v mnohom ‘temné a nezvládnuteľné’, nereaguje tým len na nejasnosť politickej situácie. Nejednoznačnosť ‘súčasného diania’ je daná tým, že prítomnosť ešte nie je osvetlená ‘rozvrhom bytia’. Ak prežívame prítomné ‘úplne z budúcnosti’, potom to, čo je prítomné, musí zostať nejasné. Čo sa v prítomnosti skutočne deje, to si Heidegger nevšíma. Je k tomu slepý, lebo chápe prítomnosť ako prechod.  ‘Prechod’… je ‘základné bytostné dianie’. Tam, kde je prítomnosť prechodom, nesmieme sa jej poddávať; ale pokiaľ s ňou spájame nejakú budúcnosť, nemôžeme sa k nej nechovať ‘v duchu doby’.

Je to samozrejme opäť otázka politickej súdnosti, či s určitou prítomnosťou spájame nejakú budúcnosť. Ale politická súdnosť môže do určitej miery podľahnúť myšlienkovým schémam, alebo byť nimi dokonca vyradená a za jednu takúto myšlienkovú schému možno považovať Heideggerovu koncepciu rozvrhu bytia. Je až extrémne ‘nakazená zlomom’, priamo si vynucuje , aby sme boli fascinovaní nejakou zlomovou situáciou.

Habermas = fascinácia zlomovou situáciou vedie dokázateľne k opaku objektivity (k nekonečnému regresu).

V osemdesiatych rokoch minulého storočia Habermas opúšťa Gadamerovu (Heideggerovu) hermeneutiku (napriek Gadamerovej vynikajúcej Pravde a metóde), pretože má prítomnosť principiálne v slepej škvrne (in Teória jazyka a východiská sociálnych vied, s . 403-468) a namiesto nej svoju Teóriu komunikatívneho konania stavia na integrácii logického pragmatizmu (Peirce) a analytickej filozofie (Wittgenstein, Austin, Grice, Searle).

Pre komunikatívny model konania je jazyk pragmatickým postojom účastníka diskusie, ktorý sa usiluje o porozumenie toho, čo sa o svete hovorí. Lebo iba kritickou diskusiou získava testovateľné potvrdenie/vyvrátenie svojich predpokladov, čiže garantovateľnú reflexiu ich platnosti. Preto sa usiluje predkladať

  • iba pravdivé výroky (pravdivosť)
  • rešpektujúce normatívny kontext (korektnosť)
  • a jeho zámery sú úplne nemanipulatívne (úprimnosť)

Tak jednotliví účastníci komunikatívnej interakcie mobilizujú jej racionálny potenciál, ktorým si vzájomne testujú konzistentnosť svojich vyjadrení voči objektívnemu, sociálnemu aj subjektívnemu svetu.

Komunikatívnosť konania neznamená, že konanie je komunikácia. Na rozdiel od teleologickej/účelovej teórie konania, v ktorej jednotliví účastníci presadzujú svoje účelové záujmy dokým nezvíťazí ten momentálne naujúčelnejší, komunikatívna teória hovorí o spoločnej koordinovanej interpretácii, ktorá skôr vedie ku jej neustálemu upresňovaniu, následkom ktorého sa postupne zobrazí a presadí najlepší variant *1

>>>*1 – alebo nová paradigma (Kuhn), obohatená aj o inštrumentálnu realitu matematického formalizmu. Zámerne som pre jej rozlíšenie použil link na  článok Pavla Labudu: Myslím, že na otázku “ako sa vecne odlišujú diskrétne jednotky zvuku, či vizuálneho poľa oblasti bežného života od oblasti vedeckej praxe”, Labuda odpovedá sám v tej istej vete: “presnosťou a prísnosťou pravidiel ich používania”. Preto sa domnievam, že jeho predstava podmienky vopred štruktúrovanej reality, v ktorej sa jazyk matematiky musel vyvinúť a ktorá sa mu zdá celkom prirodzenou kauzálnou podmienkou, je nedostatočne presná/prísna a nepostačujúca pre taký vývin.

Rozumenie sa získava iba diskurzívne, čiže podieľaním sa na ňom. Ale ako sa na ňom dá podieľať? Čo je pre účastníka diskurzu normatívne? Výroky druhých? Jeho vlastné prekoncepcie? Alebo univerzálne teoretické hodnoty? Ako účastník diskurzu naozaj prispieva?

Systémové teórie Parsonsa, Bauma, Luhmanna tvrdia, že systém si vyvinul moc/peniaze, ktorými vylepšuje/racionalizuje/zefektívňuje komunikáciu, čiže systém je pre komunikáciu konštitutívny (technicizácia, inštrumentalizácia reality *2 – inštitucionalizácia/byrokratizácia moci ako najúspornejšej/najefektívnejšej/najracionálnejšej komunikácie)

>>>*2 – inštrumentalizácia reality mocou/peniazmi/ziskom vytvára ilúziu objektivity, ktorej sa nedá nič iné iba podriadiť, čo je ďalší variant Heideggerovskej fascinácie, resp. Hermeneutického kruhu. V poznámke*1 uvažujem o inej inštrumentálnej realite v súlade s http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/organon/2009/2/146-182.pdf, http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/organon/2011/3/302-330.pdf

Podľa Habermasa takáto kauzalita neexistuje, lebo systém (moc/peniaze) a komunikatívne konanie (diskurzívna racionalita, etika) nie sú v evolučnom, ale koevolučnom vzťahu. (Aktualizácia racionality/etiky kulturálnej reprodukcie, sociálnej integrácie, socializácie sa uskutočňuje prirodzeným jazykom (viď spresňujúca poznámka 1-2), ktorý je kontinuálne pripútaný k žitému svetu a nie systémom/peniazmi/mocou, ktoré sú od neho odpútané).

Ak by bola komunikácia funkciou systému, zodpovednosť dlhodobej racionality/etiky by bola nahradená krátkodobou slobodou efektívnosti/úspornosti/ziskovosti. Ak by sa to stalo, bola by to redukcia časti rečových aktov (objektívna/propozičná) do performatívnej a expresívnej.

Tým by sa systém obral o spôsobilosť určovať svoju dlhodobú platnosť (vyvrátiteľnosť/falabilitu/potvrditeľnosť) a nastávala by iba iná mutácia Heideggerovskej fascinácie, manipulácie, ktorá nacizmom empiricky dokázala svoju neplatnosť  – imperatívy ekonomiky a štátnej správy vedú vždy k objektivite typu nekomunikatívnej internej kolonizácie, ktorá je opakom komunikatívneho konania.

Reklamy

Ak ťa oslovuje konzistencia, spoluutváraj túto stránku

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s